Začnime inak

Tam, kde sa stretnú dobrá vôľa s ochotou konať, sa vždy dejú veľké veci. Mesto Zvolen, v spolupráci s neziskovou organizáciou EPIC, partnermi z tretieho sektora a štátnych inštitúcií už od roku 2016 usilovne pracuje realizácii programu európskej únie – Záruky pre mladých na regionálnej úrovni.

Na sklonku mesiaca november sa v mestských priestoroch uskutočnila ďalšia z aktivít tohto – v rámci Slovenska – pilotného projektu. Lokálny úrad práce, sociálnych vecí a rodiny zorganizoval prvý „ročník“ podujatia určeného pre uchádzačov o zamestnanie vo veku 18 až 29 rokov, ktorého odvážnym cieľom bolo mladým ľuďom opäť trošku rozšíriť obzory a možno pomôcť nasmerovať ich život novým, zmysluplnejším smerom.

Pozvanie prijalo približne 60 uchádzačov o zamestnanie. Počas troch hodín nabitých informáciami pred nich predstúpilo hneď niekoľko rečníkov – členov pracovnej skupiny, ktorá vo Zvolene pôsobí v rámci projektu Záruk. Mgr. Michaela Horňáková porozprávala o jedinečnej možnosti vykonávať absolventskú prax a celkom prirodzene veľký záujem vzbudila informácia o možnosti získať od úradu práce motivačný príspevok po tom, čo si mladý človek nájde prácu. Vynikajúce možnosti na medzinárodnom trhu práce, ktoré Slovákom prináša členstvo v Európskej únii, prezentovala poradkyňa siete EURES, Ing. Alžbeta Kučerová. Po príspevku úradu práce sa k slovu dostala Ing. Martina B. Paulíková, programová manažérka nadácie EKOPOLIS. Mladým ľuďom porozprávala o dobrovoľníctve, ktoré okrem samotnej krásnej myšlienky aktivít pro bono, často otvára dvere ďalšiemu uplatneniu, kontaktom  a  osobnostnému rastu.

Ing. Darina Diošiová, regionálna koordinátorka Odboru práce s mládežou inštitúcie IUVENTA pre stredné Slovensko, účastníkom priblížila ďalší vynikajúci program EÚ – Erasmus+ a tiež možnosti neformálneho vzdelávania. Darinka, ako to už býva pri nej zvykom, svojím entuziazmom vtiahla mladých uchádzačov o zamestnanie „priamo do deja“. 

Na záver sa mladým ľuďom prihovorili Mgr. Ela Klementová, projektová manažérka z n. o. EPIC a Alena Trnková, koordinátorka práce s mládežou. Informovali o aktivitách, ktoré sa v rámci projektu Záruk pre mladých vo Zvolene doposiaľ podarilo realizovať a tiež o tých, ktoré sa ešte len plánujú. Osobitnou témou je a bol tzv. zvolenský infobod – vznikajúci priestor, ktorý si kladie za cieľ stať sa postupne komplexným, informačno-poradenským centrom pre všetkých mladých Zvolenčanov. 

Osobný záujem a prítomnosť riaditeľky zvolenského ÚPSVR, PhDr. Kataríny Šlosiarikovej, PhD., dokresľuje, že téma práce s mládežou nie je pre zamestnancov úradu práce prázdny pojem, ale skutočná priorita. Ako uviedla Mgr. Horňáková, agentka pre voľné pracovné miesta a spoluorganizátorka stretnutia: „... cieľom bolo mladým ľuďom poskytnúť informácie, ktoré som možno predtým ani ja sama nemala a ktoré ponúkajú neskutočne široké možnosti efektívne využiť svoj potenciál, čas a nájsť si uplatnenie.“

Tri roky s ÚPSVR

„Mobile infantry Civil service made me the man I am today.“ Hviezdna pechota (1997).

Minulý týždeň bol pre mňa veľmi špecifický. Po niečo viac než troch rokoch som ukončil svoje pôsobenie v štátnej službe – na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny vo Zvolene. Boli to zásadné roky. Roky, ktoré si budem navždy pamätať a ktoré významným spôsobom ovplyvnili môj osobný život a predurčili ďalšie profesijné smerovanie. Každá zmena človeka nevdojak privedie k určitej reflexii.  

Rád hovorievam, že aj práca v štátnej správe môže byť zmysluplná či naplňujúca. Skrátka a dobre – bude taká, ako k nej budeme pristupovať. Na druhej strane, bohužiaľ, jednoznačne platí, že štát nie je dobrý zamestnávateľ. Pracovať v tejto sfére znamená disponovať určitou dávkou masochizmu či rezignácie, nemať osobné ambície, alebo naopak – mať v sebe skutočne veľkú dávku nefalšovaného nadšenia pre vec. Prípadne od každého trošku.

Štát sa k svojim zamestnancom správa vskutku macošsky. Inými slovami, nie je „náš človek“ ako „náš človek“. Prostým ľudom zvolení, inde populisticky štedrí, politickí reprezentanti zabúdajú na cca 229.000 zamestnancov, ktorí na svojich bedrách nesú reálny výkon štátnej správy. Pracovné podmienky týchto ľudí – a nemusíme sa ani baviť o mzdách – sú častokrát doslova katastrofálne. V tom lepšom prípade sa zasekli niekde na konci 90. rokov. Nie je žiadnym tajomstvom, že sa verejné financie využívajú na nezmyselné a často predražené verejné obstarávania. Čo však zostáva ukryté pred očami klientov je, že je v súčasnosti potrebné absolvovať byrokratickú krížovú cestu aj kvôli nákupu takých vecí, akými sú písacie potreby – zamestnanci si neraz radšej kupujú perá (a pod.) z vlastných prostriedkov. Trpký úsmev na perách zamrzne, keď si predstavíme, na akých katastrofických „stoličkách“ zamestnanci celé roky sedia. Faktom je, že títo ľudia dávajú štátu k dispozícii to najcennejšie – vlastné zdravie – no čo i len minimálna starostlivosť končí niekde na úrovni štátnych radcov. Adekvátne pracovné podmienky nemajú vytvorené riadiaci zamestnanci či riaditelia, nie to ešte rádoví zamestnanci. Takto by som mohol pokračovať ešte veľmi dlho.

Aby som vyťažil myšlienku z Hviezdnej pechoty na maximum, parafrázujem ešte jeden citát. Spoznať veci sám za seba je jediná sloboda, ktorú každý naozaj má. Špeciálne prácu v štátnozamestnaneckom pomere by som odporúčal vyskúšať si každému. V časoch, keď sa nezanedbateľná časť verejného diania odohráva na sociálnych sieťach, je veľmi jednoduché (či prostoduché, prepytujem) velebiť, či hanobiť bez znalosti skutočných reálií. Vidieť, ako veci fungujú, resp. nefungujú na tých stupienkoch štátnej mašinérie, s ktorými najčastejšie prichádzame do kontaktu, je veľmi silným hnacím motorom budúcej zmeny. Či už osobnej, alebo systémovej. Nechcel by som na tomto priestore prezentovať nejaké abstraktné, mravokárne myšlienky. Takže možno len v krátkosti – nedávno som mal možnosť zúčastniť sa študijnej cesty do Fínska, ktorá bola venovaná práci s mládežou – štúdiu, kariérnemu poradenstvu a zamestnanosti. Videl som a navštívil viaceré verejné inštitúcie. Priatelia, verte mi, dá sa to. Fíni boli pred 15 rokmi tam, kde sme my dnes. Dá sa to robiť lepšie a dá sa to robiť lepšie aj u nás, v našich podmienkach.

„Všetko je na [figu].” Zóna A, Chleba (2004).

Nie všetko je zlé, no toho dobrého je málo – a aj to beznádejne mešká za západným svetom. Takmer neexistujúca modernizácia slovenských úradov je širokým celospoločenským problémom. Skutočná cesta do jadra Európy tkvie v zmene mentálneho nastavenia ľudí – nás všetkých, nie v nákupe vyvolávacích systémov či podpisových tabletov. Často a rád hovorím, že hlavným problémom ÚPSVR je beznádejne poškodený imidž v očiach verejnosti. Spoločných menovateľov tohto problému je hneď niekoľko. Ide o centralizovane prijímané opatrenia, pri ktorých sa zabúda na človeka ako indivíduum (často absolútne bez zohľadnenia regionálnych pomerov), zažitý obraz úradníkov v očiach verejnosti a negatívnu osobnú skúsenosť klientov.

Časy našich starých otcov, keď bol úradník osobou požívajúcu náležitú úctu, sú dávno preč. Zamestnanci v štátnej správe dnes musia čeliť znevažovaniu a narastajúcej agresivite zo strany verejnosti. Nesieme si, v istom zmysle, bremeno generácií našich predchodcov, ktorí prispeli k vybudovaniu obrazu úradníka ako „kávičkára“ s nohami vyloženými na stole, niekde v úzadí na „útulnom, teplom miestečku“. Verte mi, už to tak dávno nie je. Nechcel by som porovnávať, či je na zamestnancov vyvíjaný väčší tlak v súkromnej či štátnej sfére, no rozdielové je ohodnotenie – a tým nenarážam iba na finančný faktor, ktorý je z hľadiska zamestnancov štátu beztak žalostný. Pochvala a uznanie býva pre dušu občas dôležitejšia, než o 50 eur viac na páske. Rezort zamestnanosti vo svojej prvoplánovej honbe za číslami zabudol, že výška úrovne nezamestnanosti bežného človeka nezaujíma. To, čo zaujíma každého, je výška úrovne zamestnanosti a šanca jednotlivca na slušný život.

 „Every experience is of value.“ Oscar Wilde, Portrét Doriana Graya (1890).

Pravda je taká, že som počas svojho zamestnania na ÚPSVR v očiach našich klientov nebol prototypom klasického úradníka. Môj mierne extravagantný účes, tetovanie, brada či tričká s pestrými motívmi nezapadajú do koloritu. Keby však jedinou vecou, ktorá ma odlišovala, bol len môj výzor, asi by som bol značne sklamaný. Vďaka súhre viacerých priaznivých faktorov, skvelých ľudí a nezanedbateľnej miery osobného záujmu som mal možnosť prejsť si hneď niekoľkými „štádiami“ pracovného zaradenia. Od klasického front office, cez vykonávanie analýz, prípravu projektov a strategických plánov s celoúradným dosahom, po výkon úloh vedúceho zamestnanca a riadenie ľudí. Toto sú skúsenosti a príjemné spomienky, za ktoré som nesmierne vďačný a ktorých hodnotu nemožno jednoducho vyjadriť.

Nie je nič zlé na tom, byť dobrým zamestnancom. Prísť do zamestnania, urobiť si poctivo svoju prácu a ísť si po svojom by malo byť minimálne štandardnom. Rozdiel však spočíva v osobnej angažovanosti. V tom, čo urobí človek nad rámec svojich povinností. Práca s ľuďmi totiž nie je len zamestnaním, ale aj poslaním. Jedným z mnohých problém štátnej správy je nedostatočný prísun následníkov – nových a kvalitných zamestnancov – a tiež neschopnosť štátu si takýchto ľudí udržať.

Ak by som na záver chcel vypichnúť v tomto článku jednu vec, tak túto. Napriek všetkému, aj v štátnej správe pracujú motivovaní a nadšení ľudia, ktorí sú skutočnými profesionálmi v tom, čo robia. Ľudia, ktorí chcú pomôcť tým, ktorí to potrebujú a zmeniť veci k lepšiemu – hoci aj len na obmedzenom priestore, ktorý im bol vyhradený. Zaslúžia si podporu a primerané podmienky na prácu.

Demokracia naša každodenná

Často spomínam na prednášku profesora Eduarda Nižňanského, ktorý na margo demokracie poznamenal, že je to tá najhlúpejšia vec na svete. Pravdaže, jeho úvaha, ktorú som dnes vyňal z kontextu, spela k ucelenej pointe. Táto pointa sa ku mne v uplynulých dňoch vracia ako bumerang a takpovediac, obmýva základňu mojej trpezlivosti. Verím, že v tom nie som sám. Ústami Winstona Churchilla možno dodať, že demokracia skutočne je najhoršia forma vlády – okrem všetkých ostatných, o ktoré sa niekto niekedy pokúšal.

Škodlivosť demokracie spočíva v jej najväčšej cnosti. Dáva priestor šarlatánom, klamárom i hlupákom, rovnako ako filozofom a vzdelancom. Problém je, že tí prví spravidla kričia omnoho hlasnejšie. Za týchto okolnosti sa z demokracie stáva neviestka, niekto by povedal špinavá prostitútka, mocných a mocichtivých. Otvára dvere hrozbám – či už hnedej, alebo červenej. Útočí na najväčšie slabosti ľudí, na ich obavy a primitívne pudy. V zásade je jednoduché tieto hrozby rozpoznať, no zložitejšie ochrániť pred nimi svojich blízkych a známych.

Prvé ohrozujú život a zdravie jedinca (MMS, rôzne „zaručené“ prípravky na chudnutie, diagnosticky zbytočná biorezonancia a mnohé iné), druhé, ktoré hazardujú s populáciou (ako stokrát vedecky vyvrátené mýty o škodlivosti očkovania) a napokon tretie, ktoré ohrozujú samotnú spoločnosť na základe absurdného zneužívania strachu a neznalosti más.

Ako odmietanie celoeurópskeho dohovoru proti násiliu na ženách a domácemu násiliu.

Ako nazývanie túžby po spravodlivosti a slušnej spoločnosti prevratom riadeným spoza hraníc.

Ak mi štúdium na vysokej škole dalo niečo do života, rozhodne to bol dar pochybovať. Každý dobrý pedagóg mojej alma mater nabádal k preverovaniu všetkých zdrojov informácií, k formovaniu vlastného názoru a najmä – vyzýval ku kritickému mysleniu. Toto je, milí priatelia, kľúčová kompetencia dnešného veku. Bez silnej, vzdelanej a uvedomelej občianskej spoločnosti demokracia zostane len bábkou v rukách bielych golierov.

Amy (2015)

Dnes by som chcel venovať priestor filmu, ktorý veľmi nezapadá do obvyklého okruhu mojich obľúbených žánrov. K životopisu predčasne zosnulej speváčky Amy Winehouse (27) som sa dostal úplnou náhodou. Nešlo o výber programu na základe naškrobeného vkusu, skôr o dôsledok štandardného televízneho bahna. Film na mňa veľmi silne zapôsobil. Pre úplnosť uvediem, že sa volá Amy a vyšiel v priebehu roka 2015. V roku 2016 získal Oscara v kategórii dokumentárnych filmov.

O samotnej Amy, jej živote a kariére nemá veľmi zmysel písať. Pochybujem, že v súčasnej generácii existuje niekto, kto by nepoznal aspoň niektorú z jej pesničiek. Charakteristický hlas útlej dievčiny už na prvé počutie automaticky vyvoláva v mysli obraz stokilovej černošky spievajúcej gospelové piesne. Takéto niečo by mal rozpoznať aj človek s podobným hudobným „hluchom“ ako mám ja. Navyše, život a umelecká dráha speváčky sú predmetom filmu. Všetko podstatné možno načerpať priamo z neho. Amyin príbeh sleduje od dospievania v problematickom rodinnom prostredí, cez giganticky úspešnú kariéru svetoznámej speváčky na pozadí márneho boja s vnútornými démonmi, až po jej predčasnú smrť tesne pred 28. narodeninami. 

Prečo sa vlastne tento film oplatí vidieť? Pre speváčkiných fanúšikov je otázka bezpredmetná. Na svoje si však prídu aj ľudia ako ja, ktorí si vypočuli Amyine skladby, no nepovažujú sa za skalopevných priaznivcov. Z dokumentárneho hľadiska je snímka bohato zásobená množstvom nadmieru zaujímavých materiálov. Ide o doposiaľ nezverejnené súkromné nahrávky, videá, fotografie, prepisy telefonických rozhovorov, ale tiež archívne zábery, ktoré zrazu možno vnímať v úplne inom svetle. Absolútne najzaujímavejšia je však ľudská stránka filmu. Ide o obrovské memento pre celú súčasnú spoločnosť, pre každého jedného z nás. V krajine, kde je alkohol takmer národným športom a pre mladých ľudí takmer spoločenskou nevyhnutnosťou. V dobe, k ktorej je čoraz viac ľudí vnútorne nespokojných a nešťastných. Amy, ako jedna z nich, mala tú smolu, že sa vďaka svojmu veľkolepému talentu stala svetoznámou. Také niečo sa neodpúšťa. Jej krehká duša umelkyne bola takpovediac učebnicovým príkladom psychicky nezrelého a labilného človeka. Spoločným menovateľom jej problémov bola závislosť. Závislosť na ľuďoch, alkohole a drogách.

Podstatou celého dokumentu sú emócie. Po jeho dopozeraní som zostal sedieť so stiahnutým hrdlom, neschopný vysloviť pol slova. Chmúrna nálada ma neopustila niekoľko nasledujúcich hodín. Na diváka emócie útočia jedna za druhou. Či už tie príjemné, ktorú navodzuje speváčkina hudba či zubatý úsmev (postupom času čoraz zriedkavejší), alebo tie menej príjemné, no za to omnoho intenzívnejšie. Znechutenie,  hnev, ľútosť. Prvým dvom sa človek neubráni – najmä pri sledovaní toho, akí ľudia tvorili speváčkino najbližšie okolie. Počínajúc jej životnými partnermi, cez spolupracovníkov, až po vlastného otca. Bol to práve otec, ktorý vyvoláva najrozporuplnejšie reakcie. Môžem úprimne povedať, že nikdy nezabudnem na niektoré z obrazov, ktoré som v tomto filme videl. Chladný hyenizmus, s ktorým tento muž dlhodobo zamieňal zdravie a život svojej dcéry za osobný finančný prospech až berie dych. Nahrávka, ktorá zachytáva výmenu názorov Amy so svojím otcom na ostrove Santa Lucia, hovorí sama za seba. Maličká a vychudnutá speváčka (trpela na bulímiu a iné zdravotné a psychické problémy, nehovoriac o zhubnom vplyve drog), ktorej hlavnou túžbou bolo uznanie a láska vlastného otca, v jednej chvíli vrhne do kamery pohľad hodný tisícov slov. Smútok vyžarujúci z toho pohľadu zasiahne diváka hlboko do srdca. Keď zavriem oči, doteraz ho vidím pred sebou a asi budem až kým čas spomienky nezahladí. Práve toto sú momenty, ktoré vďaka autentickým záberom robia z tohto filmu úžasné, silné dielo. Je ich hneď niekoľko.

Ako to už pri biografiách býva, dielo je postavené na rôznych zdrojoch, ktorých kvalita sa pohybuje od skutočne autentických až po absolútne neoveriteľné. Citeľné to je najmä pri rozhovoroch so speváčkinými blízkymi priateľmi, spolupracovníkmi, milostnými partnermi či rodičmi. Človeku často prebleskne hlavou, že by pravdivosť vyjadrení mohla overiť len jediná osoba a tá to už bohužiaľ nikdy nebude môcť urobiť. Je, pravdaže, nelogické očakávať, že sa niekto pred celým svetom prizná, ako si od slávnej a bohatej speváčky nechával platiť drogové úlety a de facto ju podporoval v pokročilom sebadeštrukčnom ťažení.

Objektivitu filmu je ťažké hodnotiť. Nie som si istý, či sa o ňu autori vôbec snažili. Hľadať absolútnu pravdu o inom človeku je skôr metafyzická otázka. Nech je ako chce, názor si môže každý divák utvoriť sám. Kto hľadá hlbšie porozumenie Amyiných textov a jej hudby, lepšiu príležitosť už nedostane. Ako som spomenul na inom mieste, preložiť si väčšinu jej textov zvládne každý priemerný znalec angličtiny, no skutočne im porozumie len človek, ktorý Amy a jej životný príbeh skúsi spoznať.

                

P.S.: Keď som tento blog zakladal, plánoval som sa venovať širšiemu spektru tém a hlavne aspoň z času na čas vyvinúť nejakú „intelektuálnu“ činnosť. Kto netvorí, má na duši potvory. Bohužiaľ, postupom času som pri písaní zapadol do dikcie plnej zbytočného pátosu a namiesto napĺňania obsahom dával viac pozor na formu a iné zväzujúce nezmysly. Tak sa stalo, že prešli dva roky a nenapísal som ani čiarku – hoci na nedostatok námetov sa nemožno sťažovať.  Nový rok je vždy dobrá príležitosť na niečo nové a preto by som aj ja rád začal písať novú etapu. Viac osobne a menej s pravítkom v zadnici. Držte mi palce. ;)

The Hobbit: The Battle of The Five Armies

Kruh sa uzavrel a ďalšia stredozemská trilógia je za nami. Ostáva už len komentovať, polemizovať a chváliť či haniť. Aj absolútny odľud musel zaznamenať, že sa tvorcom filmu (resp. všetkých troch filmov) podarilo rozdeliť svet (resp. svety) na dva nezmieriteľné tábory. Výsledné spracovanie sa od adaptácie knižnej predlohy zatúlalo do oblasti čistej tvorivej imaginácie a pôvodný príbeh zadupalo svojimi belostnými kopýtkami. Peter Jackson je černokňažník a my svorne dávime dúhu! Koncepcia záverečného dielu v obrysoch kopíruje schému Návratu kráľa z pôvodnej trilógie. Dosť bolo putovania, dobrodružstiev, zábavy a hier. Dosť bolo ľúbezných krajiniek. Jednotlivé dejové línie sa neodvratne stretávajú a okrem kolektívnej sekačky a rúbačky vrcholí viacero dramatických zápletiek. Popri pochodujúcich armádach sa predsa našlo miesto na trochu človečiny. Na tomto mieste musím pogratulovať svojmu minuloročnému ja. V podstate súhlasím so všetkým, čo som vtedy vychválil na druhom dieli. Nemá veľmi zmysel recyklovať vlastné myšlienky, takže zameriam pozornosť iným smerom.

Isté moje obľúbené porekadlo hovorí, „The Devil is in the details“. Poďme sa teda trošku pohrabať v maličkostiach, ktoré ma potešili, alebo mi, naopak, spôsobili mierne svrbenie mozgu. Po prvé a najdôležitejšie – vyčistenie Dol Gulduru. Jediná otázka, ktorá by tu mala zaznieť, je – mohli zaradiť vrchol filmu hneď na jeho začiatok? Ono to bolo asi neúmyselné, ale čo sa mňa týka, zvyšné dve hodiny som čakal čo sa bude diať po onej obligátnej Sarumanovej badass hláške „Leave Sauron to me“. Hoci ma v traileri rozosmiala, vo výsledku to neznelo až tak rušivo. Každopádne, opäť raz musím pochváliť tvorcov za ich kreativitu a prácu s náznakmi! 

Pre Tolkienove diela je charakteristické, že veľkosť hrdinov leží v značnej miere na charakterových črtách. Česť, vytrvalosť a obetavosť sú hlavnými atribútmi. Ak sú spomenuté magické (a iné nadprirodzené) schopnosti, ide hlavne o náznaky. Ich skutočná moc je zahalená rúškom tajomstva a necháva priestor pre čitateľovu fantáziu. Peter Jackson sa rozhodol ponúknuť svoju perspektívu. Vdýchnuť život viacerým postavám a rozvinúť témy, ktoré sa v knihách mihli len okrajovo. Pre ilustráciu si pripomeňme pasáž z Pána prsteňov, keď Frodo nazrie do zrkadla a v dobrej viere Galadriel ponúkne Prsteň. Galadriel odolá jeho vábeniu, no na pár riadkoch „nahlas“ uvažuje, akú moc by jej mohol dať.., ako by prehĺbil jej tisícročiami nadobudnuté schopnosti. Nuž, priatelia, trápne priznávam, že som doposiaľ nebral vážne tieto „okrajové“ pasáže. Príbeh som zhltol, zamýšľal sa nad úplne inými vecami a pri tom mi takéto krásne témy ostali ukryté. Minimálne za toto budem režisérovi vďačný. 

Neviem síce, čo bol autorský zámer vzájomného laškovania dvojice G + G naprieč trilógiou, no v momente keď Galadriel odhodila svoj cukríkový elfský obal, prestal som dýchať. Zimomriavky. Prvý nádych sa dostavil niekde po tom, čo Sauron odplachtil do teplých krajín. O efektnom príchode zvyšku partie a následnom boji s prsteňovými prízrakmi, ktorý scéne predchádzal, nehovoriac. Zároveň sme zistili pár zaujímavých skutočností. Už vieme, kde nabral Saruman svoju morbídnu fascináciu temnotou a tiež, že Elrondove rady jednoducho nikto neberie vážne už akosi tradične. Benedict Cumberbatch by mal v čiernej reči hovoriť nastálo. 

Zaujímavých a tak trochu familiárnych prvkov bolo viacero. Na kus reči sa dostavili aj piesočné červy z Duny, v úlohe vŕtačiek tunelov pre orkov. Thranduil, vysoko charizmatický chlapík, odhodil zábrany a ja osobne som rád, že dostal viac priestoru. Sálala z neho správna nadradenosť a kráľovský majestát. Jeho „dual wield“ štýl boja mi okamžite pripomenul, ako som si vždy predstavoval slávneho súkmeňovca, Drizzta Do’Urden. Dain Ironfoot a jeho bojový kanec – čo dodať, najviac trpaslíkovitý, ako si len človek môže priať. Ideálna miera šialenstva, hrubých spôsobov a drsnej sebadôvery. Vo všeobecnosti sa mi páčilo využitie bojových povozov oboch kráľov – neboli len na parádu. 

Boli však aj rozpačité momenty a nebolo ich málo. Najviac ma asi pobavila situácia v čase vrcholiaceho Thorinovho „šialenstva“. Celá kompánia sa zakuje do ťažkých brnení svojich predkov, majstrovských kúskov z obdobia najväčšieho rozkvetu trpasličieho kováčskeho umenia. V týchto oblečkoch pozoruje dianie z bezpečia hradieb. Keď sa však konečne rozhodnú vyraziť z opevnenia a vraziť klin do prstenca obkľúčenia, pre istotu sa vyzlečú do pôvodných kožených kazajok. Kedy a prečo? Rečnícka otázka. Pochopil by som to u štvorice, ktorá sa vydá zlikvidovať veliteľský štáb nepriateľa, no aj toto rozhodnutie padne až uprostred bojovej vravy! Zbohom logika. Obdobne zaváňa aj situácia, keď sa schyľuje ku konfliktu medzi trpaslíkmi a spojenou armádou ľudí a elfov. Pár tisíc lukostrelcov proti obrovskej, kameňmi nepriestrelne zatarasenej bráne? Have fun. Akrobati Legolasovho rangu sa asi minuli. Á propos – Legolas. Neviem to dosť dobre vysvetliť, ale vadil mi asi najviac. V druhom dieli som to až tak nepociťoval, no v trojke ma každá jeho scéna vyslovene vytáčala. Vedel by som si ich v duchu odmyslieť bez väčšej ujmy na celku. Musím povedať, že toto bol asi najväčší zločin scenáristov na niektorej z postáv kníh profesora Tolkiena. Pomerne iritujúco na mňa pôsobila aj vložená postava Alfrida. Chápem, že musel vzniknúť ako protipól voči Bardovi, aby vynikli jeho cnosti... ale skutočne odmietam veriť, že by mohla existovať až taká špina v ľudskej koži. Nejde o neurčitý spravodlivý hnev – bolo to skrátka a dobre otravné. 

Ak by som bol silou mocou tlačený do jednoznačného vyjadrenia ohľadom konfliktu trilógie a knihy.., stojím za pánom režisérom. Povedzme si na to rovinu. Knižný Hobbit je rozprávka. Číta sa rýchlo, ľahko a má všetko, čo by správna rozprávka mala mať. Sympatických hrdinov, fantastické bytosti, veselé i smutné pasáže, ale hlavne – morálne posolstvo a (relatívne) šťastný koniec. Jednoducho výborné! No na základe týchto znakov – pri všetkej úcte ku klasike – musím povedať, že by striktná knižná adaptácia bola nedostatočná. Úplne vidím ten nudný, tuctový priemer na úrovni hollywoodskej predstavy o „béčkovosti“ SF/F žánru v 90. rokoch minulého storočia. Monumentálnosť sveta J. R. R. Tolkiena a príbehov do neho zasadených si jednoducho VYŽADUJE epické zobrazenie. Krásu, dychberúce scény, vizuálnu pastvu pre oči, prehĺbenie náznakov, zahladenie hrán... zimomriavky – prácu perfekcionistu. Nehovoriac o tom, že pre mňa ako človeka, ktorý sa celý život pohybuje v SF/F prostredí, znamená každý návrat do Stredozeme stretnutie so starým priateľom. Určite to nepociťujem sám. 

Slovami piesne Billyho Boyda k záverečnému dielu trilógie, I bid you all a very fond farewell. Verím, že sa vidíme pri ďalšom sfilmovanom kúsku z bohatého stredozemského univerza. Doména by už bola. ;)