Hobbit vol. 2

Prostredné diely trilógií to majú vždy ťažké. Častokrát musia zápasiť s latkou nasadenou starším bratom a zároveň priniesť čosi nové, vykročiť z tieňa. Ani určitému porovnávaniu sa nemožno vyhnúť. Hoci som pri Hobbitovi celkom pohodlne odolával mediálnemu ošiaľu, určité očakávania boli aj z mojej strany. Inak to hádam ani nemohlo byť. Po skúsenostiach z Pána Prsteňov (ďalej PP) som predpokladal, že sa mojou „srdcovkou“ stane prvý diel a zvyšné opäť zostanú len akousi povinnou jazdou. Dnes už môžem povedať – omyl, priatelia.

Trilógia PP je tvorená uceleným rozprávaním o vojne, v ktorej strede sa nachádzal prsteň. Hobbit má úplne odlišný základ. Pojednáva o sérií dobrodružstiev, ktoré svorne vedú k tomu najväčšiemu. Kniha je napísaná jednoducho. Má rýchly spád a aj dramatické pasáže bývajú odľahčené komickými vsuvkami so šťastným rozuzlením. Vo filmovom Hobbitovi autori spojili epickú veľkoleposť predošlej trilógie, s miestami grotesknými akrobatickými bojovými sekvenciami a nečakaným dôrazom na morálny podtón. Veľkým plusom oproti knihe je rozšírenie vnútorného sveta a motívov takmer u všetkých postáv. 

Postupne sa do pozornosti diváka dostane hádam každá z nich, čo je pri „kolektívnom hlavnom hrdinovi“ tvorenom z väčšej časti 13 trpaslíkmi celkom pozoruhodné. Zaujal napríklad kráľ Thranduil (Lee Pace), ktorý rozšíril pocitovú škálu elfov. Od Sapkowského mali stále ďaleko. Autori zasadili hlbšie do histórie stredozemského univerza aj samotný príbeh. Vďaka tomu môže nezainteresovaný divák nadobudnúť dojem, že sa jedná o akýsi prequel k PP, čo je trochu na škodu. Hobbit prináša plnohodnotný a životaschopný príbeh. Všetko sa odohráva v nádherných prírodných scenériách a kvalitne vizuálne spracovanom prostredí. Na plátne sa je neustále na čo pozerať. Pohľad na uzimené jazerné mesto, kráľovský poklad z ktorého až prechádzajú oči, gigantické vyhne trpaslíkov a samozrejme, samotný drak... to sú momenty, ktoré prirodzene zostanú v spomienkach.

Štruktúra druhého dielu je skutočne príjemným prekvapením. Z jednotky mi v pamäti utkvel len úžasný pohľad do histórie, na prastarý domov v Osamelej hore a následné veselé posedenie u Bilba (Martin Freeman). Jadro filmu sa akosi zlialo do nemastného a neslaného mixu zážitkov, ktoré však stačí vidieť len raz. Záver bol už úplne rozpačitý. Moje obavy sa nepotvrdili, nakoľko dvojka túto chybu neopakuje. Uvrhne nás hneď do deja, ktorý odsýpa príjemne a plynulo.

Nedá mi nevenovať pár riadkov „Gandalfovej“ línii vo filme. Hoci takpovediac hrá druhé husle popri putovaní trpaslíkov, tento raz je to v súlade s knižnou predlohou. Veľmi sa mi páči spôsob, akým je zobrazovaný. Na mágií v iných filmoch (prípadne miestami aj v knihách) mi vadí prehrávanie. Množstvo teatrálnych gest, prebytočných efektov a neviem akých všetkých prejavov okolo. Z Gandalfa (Ian McKellen) už tradične sála múdrosť a zdržanlivá mystická sila. Jeho súboj s černokňažníkom pre mňa patril k vrcholom filmu, hoci išlo len o pár sekúnd trvajúcu sekvenciu. Výsledný dojem trošku kazí lacné odkrytie pravej podstaty nekromanta, ktoré v konečnom dôsledku vyzeralo ako vizualizácia vo WinAmpe.  

Osobitou a veľmi diskutovanou otázkou sú režisérove vlastné zásahy do príbehu. Tu, priatelia, končí zábava. V momente, keď sa na plátne prvýkrát zjavila ryšavá elfská krásavica Tauriel (Evangeline Lilly), moja objektivita a „roduvernosť“ smerom ku knižnej predlohe beznádejne odplávali do neznáma. Skutočne, červenkasté vlasy patria k lesnému elfovi ako.. klišé si doplňte sami. V dôsledku tejto korupcie som naklonený kvitovať aj ďalšie režisérove invencie. Obohacujú príbeh tam, kde sa to oplatí a nezdržujú sa tam, kde sa dá na minutáži ušetriť. Azda by bolo potrebné si film pozrieť druhýkrát, aby som zistil, či by niektoré pasáže skutočne neprišli nadbytočné a nasilu. Verím, že obdobné reakcie ako u mňa zrzka, vyvolal u dám akrobat Legolas (Orlando Bloom). Na komické vraždenie (naozaj som napísal „komické vraždenie“?) potvorákov sme už zvyknutí, takže po tejto stránke nič nové, nič škandalózne. Jeho extrémne vymodrené oči mi však neodbytne pripomínali bledé tváre zombies v niektorom z notoricky známych filmov. Otázka do pléna – aké mal oči v PP?

Hudba. Myslím, že jednoznačným plusom je fakt, že už nedochádzalo k takému nadmernému recyklovaniu hlavnej témy. Prostý počin, ktorý v jednotke veľmi rušil a to napriek tomu, že zo samotnej pilotnej pesničky The Misty Mountains Cold v podaní trpaslíkov išli zimomriavky. Keď ju však divák počul v slučke hádam pätnásty raz, už to hraničilo s vymývaním mozgu.

Na záver sa dostávam k myšlienke, ktorá sa neodbytne snažila získať moju pozornosť už od záverečných titulkov. Ak Peter Jackson, spoločne so svojím tímom, dokázal natiahnuť 250 stranovú knižnú predlohu do krásneho i smutného, akčného i zábavného, ale hlavne veľkolepého trojdielneho eposu – čo všetko by sa dalo vyťažiť zo zvyšných autorových diel? Staršie ročníky mi určite dajú za pravdu, že už samotný Pán Prsteňov bol dlhodobo pokladaný za nesfilmovateľné dielo. Keď sa dá dokopy dostatočný kapitál a nájdu šikovní scenáristi.., alebo ešte lepšie – menej konzervatívny Tolkienov následník než Christopher, nič nebude nemožné! Práve Hobbit ustanovil precedens, ktorý svojím spôsobom môže veľmi výrazne ovplyvniť širšiu budúcnosť. Lukratívnosť prostredia Stredozeme, prepracovanosť a monumentálnosť celého univerza, pôsobia lákavejšie než spev Sirén. Po tom, čo bolo ohlásené zmŕtvychvstanie slávneho belgického detektíva Hercula Poirota z pera novej autorky, dá sa uvažovať ešte v kacírskejších intenciách. Možno sa raz dožijeme prvého nekánonického filmového príbehu! Ale to je už opäť o niečom inom.

Premiéra záverečného dielu aktuálnej trilógie je ohlásená na 17. decembra budúceho roku. Pekná vianočná tradícia, nemyslíte?    

Záverečné hodnotenie: 80%